NEBUĎME ELEKTRIKÁRMI 

           Jedna anekdota hovorí o tom, ako sa stretli zástupcovia rozličných remesiel a začali sa medzi sebou dohadovať, ktorí z nich boli prví. „Prví sme boli my,“ prehlásili stolári, „pretože keď Noe staval koráb, už sme tu museli byť.“ „Musíme vám oponovať“, tvrdili murári, „pretože keď sa stavala babylonská veža, už sme tu boli my.“ „Najprvší sme my“, hrdili sa záhradníci, „pretože sa bolo treba starať o kvety v raji a to sme robili my.“
            Zdalo sa, že je rozhodnuté. Tu sa však prihlásili elektrikári a jednoznačne povedali: „Prví sme tu boli my, pretože keď Pán Boh povedal: „nech je svetlo,“ my sme už museli mať natiahnuté káble.“
            Na prvý pohľad historka, ktorá zosmiešňuje Sväté Písmo. Keď sa však nad ňou zamyslíme, pochopíme, že to nie je iba vtip, ale podobenstvo, ktoré skrýva jednu obrovskú pravdu. Prečo? Lebo sa smeje ľudskej dôležitosti.
            Nie sme my, ľudia, náhodou takýmito „božími elektrikármi“? Nemyslíme si aj my, že bez nás to nepôjde, že Pán potrebuje naše káble, aby mohol svietiť? „Pane Bože, takto pôjdeš a takto budeš pôsobiť. My ti to vyznačíme, my ti to ukážeme.“ Aj Cirkev je, zdá sa, akási pretechnizovaná a prekáblovaná... A v zákulisí počuť tichý Boží smiech nad touto našou ľudskou dôležitosťou.
            Našťastie – keď čítame evanjeliá, vidíme, že Pán Boh si pre šírenie radostnej zvesti o Božom kráľovstve nevyberá „elektrikárov“, ktorí majú všetko prepočítané a naplánované. Ako prvých si vyberá rybárov – ľudí, ktorí nepoznajú vopred svoju cestu po jazere, pretože nevedia, kam ich vietor zaženie.
            Aj my sme pozvaní vrátiť sa k „rybárčeniu“. Učiť sa kráčať cestou hľadania a objavovania Božích plánov. Ako to hovorí aj žalmista: „Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch.“